Pár slov o etike a náboženstve

Autor: Patrik Májovský | 11.10.2017 o 22:27 | (upravené 11.10.2017 o 23:01) Karma článku: 5,30 | Prečítané:  609x

Pred pár dňami dorazil na ministerstvo školstva reformný návrh, ktorý by mohol významne zmeniť spôsob výučby náboženstva a etiky na základných školách.

Keď som nastupoval do prvého ročníka ZŠ, pamätám si, že sme si mali vybrať medzi etikou a náboženstvom. V kolektíve prevládal akýsi étos, že etika je niečo strašidelné. Prečo sme si to mysleli, doteraz neviem. Možno, že to bol pre nás vtedy nový pojem a v kostole už väčšina (aj ako nedobrovoľne krstení) z nás bola, alebo aspoň „čítala“ ilustrovanú bibliu pre deti, či čo to počula od starej mami. A tak sme sa aj pod tlakom kolektívu (samozrejme aj rodičov) a podvedomých stimulov, zahlásili na náboženstvo. Etiku vtedy pre nízky počet ani neotvorili.

Na náboženstve to vyzeralo asi tak – v triede bol hluk, nikto nerešpektoval katechétku, alebo si poprípade vymyslel, že ho bolí bruško, a keďže to bola posledná hodina, navyše neklasifikovaná, prišli poňho rodičia. A tak sme sväté prijímanie spravili s odretými ušami, a so strachom aby sme neskončili v pekle, keďže sme neovládali ani základné modlitby. Ale nakoniec sme to absolvovali. Aj keď sa pár z nás (počnúc mnou), prežehnávalo, aby sme to mali čím skôr za sebou. Takže sme boli takí malí skrytí antikristi.

Na druhom stupni sa už väčšina z nás prihlásila na etiku, a na náboženstvo chodili prevažne tí, ktorí boli hlboko veriaci, alebo na nich tlačila rodina aby si spravili birmovku. Tí mali za to samozrejme sľúbenú aj finančnú odmenu, a to bola ich hlavná motivácia. Ja som vtedy chodil len za kostol, keďže sme sa tam aj s tými, ktorí to celé podstupovali, delili o cigarety a zľahčovali im „utrpenie“. Paradoxne, rok po birmovke a ukončení ZŠ, sa najproblémovejší žiaci zišli na cirkevnej škole. Možno preto, že zo súcitu (alebo pre peniaze) tam zoberú každého. Takže výber takejto inštitúcie slúžil ako poistka a duchovná cesta, bola vedľajšou, tou menej zaujímavou cestou. To, či sa z nich stali dobrí a poslušní občania, vynechám...

Prejdem teda už k spomenutej pripravovanej reforme, presnejšie povedané, k jej etickým konzekvenciám, keďže podľa niektorých, je to dielo diablovo útočiace na „kresťanskú etiku“. Preto nás čaká Sodoma a Gomora, bezbožnosť, rozklad hodnôt, alebo len cirkev opäť straší, lebo príde o ľahkú možnosť indoktrinovať tých cca 150 000 (71%) detí, ktoré v roku 2016 navštevovali hodiny náboženstva. Tá posledná možnosť mi vychádza ako najreálnejšia, ak si priznáme, že rozklad hodnôt, aj pričinením cirkvi, už dávno nastal.

Ale teraz tých sľúbených pár slov o etike a náboženstve. Priznávam, že etika a náboženstvo (akékoľvek) sú previazané. Avšak s jedným zásadným rozdielom: kým náboženstvo nie je mysliteľné bez vypracovaných etických noriem, tak etika bez náboženstva je mysliteľná, a navyše, je ďaleko slobodnejšia a efektívnejšia. Vysvetlím prečo.

Hodnoty, ktoré sú elementárnym predpokladom etiky, vznikajú z úvahy o spoločnosti. Úvaha a filozofovanie o spoločnosti (rozumej spoločenská/humanitná protoveda) je prítomná už v neolitickej kultúre. Predchádza tak svojou dôležitosťou prírodné vedy, keďže sa snaží eliminovať bezprostredné riziko, ktoré hrozí človeku. Touto hrozbou sú druhí ľudia. Slovami Thomasa Hobbesa – v takomto predkultúrnom stave sa stáva „človek človeku vlkom“. Stará sa len o seba a vylučuje sa akákoľvek dlhodobejšia kooperácia a spoločenská stabilita. Je to stav permanentnej vojny a strachu, kde sa nerozvíja filozofia, umenie, ani veda, a koniec koncov, ani ľudský duch.

Je to však extrémna situácia, kde slobodu myslenia nahrádza nevyhnutnosť. My však už niekoľko tisíc rokov, žijeme v ako takej kultúre. Napriek tomu sa význam hodnôt nemení. Mal by však zohľadňovať aktuálnu potrebu danej doby. Uvedomoval si to aj potulný rabín a filozof Ježiš Nazaretský, a ešte štyri storočia pred ním Sokrates, a preto uprednostňovali orálnu tradíciu a vyhýbali sa písanému slovu. S písaným slovom sa totiž vystavujeme ďalšiemu riziku, akým je jeho nekritické prijímanie, dezinterpretácia a fundamentalizácia.

Akékoľvek hodnoty a etické systémy, o ktorých sa prestáva viesť diskusia, sa stávajú dogmou, žiaľ aj tie tzv. „európske hodnoty“, a následne sa potláča kritika a myslenie. Treba si uvedomiť, že hodnoty a systémy treba neustále prehodnocovať, ako hlásal už Friedrich Nietzsche, a to je úlohou etiky a filozofie. Náboženstvo tieto hodnoty len preberá, alebo im prepožičiava zdanie vyššej autority, ktorá je predprípravou na prijímanie tej nižšej. V inštitucionalizovaných náboženstvách, akým je napr. katolícka cirkev, sa jedná skôr o zneužitie religióznej potreby jednotlivcov na politické ciele. Ak si zoberieme aký monopol má takýto systém pri edukácií mladých, máme odpoveď na otázku, prečo má časť slovenskej populácie sklony k autoritárskemu systému v negatívnom zmysle (existuje totiž aj pozitívny vplyv autorít).

Na osvetlenie, a častý argument o starozákonnom „Desatore“, ako korpuse toho, čo prepožičiava nespochybniteľnú legitimitu katolíckej cirkvi, si postačí uvedomiť jednotlivú hierarchiu a poradie daných prikázaní. Potom pochopíme, že prikázanie „nezabiješ“, ktoré je až na piatom mieste, je popri cudzoložstve najviac zneužívaným prikázaním. Prvé štyri odkazujú na autoritu. Preto sa napríklad George Bush ml., keď horlil za vojnu v Iraku, vo svojich prejavoch mohol odvolávať na Boha, iní v jeho mene páchajú atentáty, a ďalší si privlastňujú heslo "Za Boha a za národ". Ale aj to je cesta, no určte nie je duchovná.

Vedie nás to teda k úvahe, či nie je nutný obrat smerom k zemi? K životu (nielen ľudskému) ako najvyššej a nemennej hodnote, od ktorej sa odvíjajú, a ktorej sa podriaďujú iné hodnoty. Ak sa to stane, možno sa raz a navždy, budeme môcť vrátiť do raja, aj bez inštitucionalizovaného náboženstva, ktoré za svoju existenciu priviedlo do hrobu, milióny naivných ľudí.

Preto viac etiky obohatenej aj o ekologické princípy, vnímam ako skromný príspevok a krok vpred, aby sa tu dalo plnohodnotne žiť, napríklad aj o tisíc rokov, a aby ľudský duch a tvorivá činnosť, mohli aj naďalej rozťahovať svoje krídla. 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Strašifták, Buzik, Čačurák. Ako sa žije ľuďom s netradičným priezviskom?

Hanlivé priezvisko úrad zmení za tri eurá, inak to stojí stovku.

KOMENTÁRE

Balada o zrade, alebo bez Babiša to nepôjde

Andrej Babiš vyhral v premiérskom referende.


Už ste čítali?