Pár nekorektných slov o politickej korektnosti

Autor: Patrik Májovský | 28.10.2017 o 13:38 | (upravené 28.10.2017 o 14:26) Karma článku: 4,94 | Prečítané:  800x

Je politická korektnosť, tak často prezentovaná v politickom diskurze len prejavom slušnosti, alebo sa za týmto pojmom skrýva niečo viac?

Na takto položenú otázku sú len dve odpovede: „Nie“, ktorá implikuje absenciu zvedavosti a intelektuálnu lenivosť, keďže nepotrebuje zdôvodňovanie, a potom je tu odpoveď – „Áno“. A ak áno, tak prečo? Keďže predpokladáme, že človek je „od prírody“ zvedavou a intelektuálnou bytosťou, pokúsim sa o hlbšie vysvetlenie tohto pojmu.

Politická korektnosť (political correctness) vychádza z vedeckých poznatkov, že jazyk, ktorým sa dorozumievame, v značnej miere definuje aj realitu, ktorú vnímame. Zjednodušené povedané: jazyk je otvoreným systémom, ktorý je štruktúrovaný a zároveň štruktúruje proces myslenia. Bez osvojenia jazyka a pojmov (alebo kódov), ktoré sú našou vlastnou abstrakciou, si asi len ťažko predstavíme vedomú činnosť. Jazyk sa tak stáva akýmsi zrkadlom ľudskej duše, do ktorého sa treba neustále pozerať a analyzovať ho.

Tento poznatok o previazanosti jazyka a myslenia je intuitívne zneužívaný už tisíce rokov a je kľúčovým v procese manipulácie s ľudským vedomým. Pokiaľ chceme niekoho ovládať, treba sa v prvom rade zamerať na oblasť jazyka a komunikácie. Tento cieľ dokonale napĺňa napr. propaganda. Ale čo je propaganda? Podľa G. S. Jovetta a V. O´Donnell je propaganda „zámerný a systematický pokus stvárňovať chápanie, manipulovať zmýšľaním a bezprostredným správaním s úmyslom dosiahnuť reakcie, ktoré budú zhodné so zámermi propagátora“. Jacques Ellul ju napríklad nazýva „procesom kontroly toku informácií, ovládania verejnej mienky a vzorcami konania“, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom jazyka. Preto sa prevažná časť propagandy sústreďuje na priamo vypovedané slovo, ktoré sa snaží o neustálu definíciu reality.

Takýto boj vyhrávajú nakoniec tí, ktorým sa podarí vnútiť svoj jazyk. V spojitosti s tým sa niekedy zvykne hovoriť o špecifickom jazyku nacizmu, komunizmu, ale aj kapitalizmu, liberalizmu atď. Ten koho jazyk sa stane opisným akejkoľvek politicko-spoločenskej skutočnosti, získa prevahu a bude politickým víťazom.  Ak niekomu teda vnútime jazyk politickej korektnosti, začneme ho aj bez jeho vedomia začleňovať do určitej ideologickej society. Kam sa však radí politická korektnosť a čo to vlastne je?

Politická korektnosť je post-marxistický a ľavicový kódex, ktorý nariaďuje vyhýbať sa slovám a skutkom, ktoré by sa mohli vyznačovať diskrimináciou či uprednostňovaním vo vzťahu k osobám inej rasy, pohlavia, sexuálnej orientácie, triedy, národnostnej menšiny, predovšetkým žien, černochov, homosexuálov, lesbičiek, tučných, škaredých a starých.

Odporúčania politickej korektnosti sa začali objavovať najprv v USA. Dokonca aj v školských učebniciach a programoch vyučovania, a ten, kto tým pohŕdal, vystavoval sa ostrakizácii, ktorú sprevádza bojkot kolegov, peňažný trest, ba aj vyhodeniu z práce. Tento trend sa pomaly presúva aj do nášho priestoru.

Dnes tento fenomén najčastejšie vidíme pri vyjadreniach politikov (tým zatiaľ miesto „defenestrácie“, hrozí len diskreditácia), najmä v oblasti vyššie spomenutých kultúrnych otázok. U nás sa táto realita premieta napríklad do riešenia tzv. rómskej otázky, a v rámci politickej korektnosti sa znemožňujú relevantné výskumy v oblasti kriminality atď. Ak sa aj ministerstvo vnútra, tak ako je tomu aj v posledných dňoch, pokúsi o evidenciu v podobe štatistiky, tak sa zdvihne vlna kritiky. Navyše takýto proces bude brzdený legislatívou Európskej únie, ktorá v mnohom vychádza z kultúrneho marxizmu a snaží sa o prekonanie jednotlivých etnických a národnostných rozdielov v mene akéhosi „európskeho národa“.

Politická korektnosť tak slovami M. Iłowieckeho vyúsťuje do intelektuálneho a mravného teroru. V rámci takejto agendy sú vždy pripravení novinári, ktorí všetko zdôvodnia, určujú ktoré témy a autority v danej oblasti sú vhodné, a ktoré nie. Hovoria nám, ktoré zlo je lepšie od iného zla a všetko sa začína prehodnocovať nie v mene pravdy, ale v mene politickej korektnosti, ktorá sa vyhýba jednoznačnému hodnoteniu, pomenovaniu, a ústi ako písal básnik Zbigniew Herbert, do sémantického kolapsu.

V konečnom dôsledku sa politická korektnosť stáva spoločenským nátlakom, aktom manipulácie a propagandou. Stojíme teda pred ďalšou otázkou: Je takýto nátlak korektnou metódou pri dosahovaní ideí, s ktorými nie každý musí súhlasiť? Na to si už odpovie každý sám. 

Ja si len na záver dovolím tvrdiť, že každá manipulácia v rámci diskurzu, nech je akokoľvek zaobalená, je, a vždy bola len špinavosťou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šéf Panta Rhei: Situácia je vážna, 50 našich zamestnancov pomáha v Lidli

Pomoc pre firmy do 200-tisíc eur mesačne nebude stačiť, hovorí Miloš Božek.


Už ste čítali?