Hrubá dezinterpretácia "17.novembra"

Autor: Patrik Májovský | 17.11.2017 o 20:10 | (upravené 17.11.2017 o 21:34) Karma článku: 5,96 | Prečítané:  1118x

Na úvod si dovolím položiť otázku: „Kto je najpovolanejší sa vyjadriť k "17.novembru"? Politici? Novinári? Pamätníci Nežnej revolúcie? Známe osobnosti? Odborníci? Nie! Kto teda?

V prvom rade by to mali byť súčasní študenti, ktorým je tento celosvetový sviatok venovaný. No keď som si doobeda spravil rešerš článkov a komentárov venovaných tomuto dňu, nenatrafil som na žiadny, ktorý by vyšiel „z pera“ súčasných študentov, čo ma mierne sklamalo.

Preto sa pokúsim o akúsi reflexiu k tomuto dňu z pozície študenta. Samozrejme si tým v žiadnom prípade nechcem osobovať právo hovoriť za všetkých, ale chcem, a budem v prvom rade hovoriť sám za seba v kontexte dnešnej doby.

Prečo vôbec slávime tento deň? Aký je jeho odkaz?

Keď nacistické Nemecko začalo okupovať československé územie a zasahovať do občianskych slobôd, zdvihla sa vlna nepokojov, ktoré vyústili do demonštrácií v uliciach Prahy. Príslušníci SS začali 28.októbra 1939 strieľať do davu ľudí na Žitnej ulici, kde po zásahu do srdca namieste zahynul robotník Václav Sedláček a neskôr bol postrelený študent medicíny z Univerzity Karlovej, Ján Opletal. Ten svojim zraneniam podľahol v nemocnici 11.novembra.  Jeho pohreb sa konal o štyri dni neskôr a tichý sprievod študentov prerástol do protinacistickej demonštrácie.

Odvetou nacistického režimu bola poprava deviatich predstaviteľov študentského odporu (Josef Adamec, Jan Černý, Marek Frauwirth, Jaroslav Klíma, Bedřich Koula, Josef Matoušek, František Skorkovský, Václav Šaffránek a Jan Weinert) a odsun vyše tisícky ďalších do koncentračného táboru, kde ich neskôr umrelo okolo tridsať.

Dňa 17.novembra 1939 boli všetky univerzity po dobu troch rokov zatvorené, čo umŕtvilo vzdelávací proces na celom území, a násilne zdevalvovalo status študentov.

Tí, ktorým sa podarilo z protektorátu nakoniec ujsť, iniciovali v r. 1941 v londýnskej Caxton Hall vznik „Medzinárodného dňa študentstva“ ako spomienku na svojich mŕtvych spolužiakov a výstrahu pre tých živých.

Tým, ktorým k zavŕšeniu štúdia chýbal len rok, dva, bolo umožnené spromovať. Úspešne tak spromovali študenti z Univerzity Karlovej v Prahe, z Masarykovej univerzity v Brne, či dokonca z Univerzity Komenského v Bratislave.

Verejnosť z rôznych kútov sveta sa tak o tomto akte dopočula, čím sa nacistický režim zdiskreditoval aj v očiach tých, ktorí voči nemu dovtedy nemali výhrady, alebo k nemu prechovávali určité sympatie. Po vojne sa každý rok konal pietny akt, ktorí schvaľovali aj komunistickí pohlavári.

Neskôr sa však študenti ocitli opäť v nepriaznivej situácií. Tí v USA čelili tzv. mccarthizmu, čo znamenalo, že ak ich myslenie nevyhovovalo vtedajšej garnitúre, boli podozrievaní z kontrašpionáže a boli podrobovaní výsluchom a dehonestácií. Navyše učitelia, ktorí ich podporovali, ohrozovali svoju kariéru. To isté sa dialo aj v krajinách východného bloku, kde bol status študentov taktiež znemožňovaný. Šesťdesiate roky sa teda opäť niesli v znamení celosvetových študentských demonštrácií. Tie u nás, aj s podporou širokej verejnosti, ako aj časti politikov, skončili vstupom vojsk Varšavskej zmluvy a spustili proces tzv. normalizácie.

Semiačko odporu však bolo zasadené a trvalo to len dvadsať rokov, počas ktorých sa aj za štedrej podpory zo zahraničia naakumuloval a vyústil do ďalšej študentskej demonštrácie v 89.tom. Vtedy sa v Bratislave 16.novembra začala prvá demonštrácia. Pochod, ktorého cieľom bol protest proti vtedajšiemu návrhu vysokoškolského zákona a boj za akademické slobody, smerujúci cez Námestie SNP k vtedajšiemu ministerstvu školstva na Dobrovičovej ulici. Účastníci sa v mieri rozišli. K žiadnym vážnym stretom nedošlo.

Deň na to sa v Prahe konala už známa demonštrácia, ktorá bola nielen symbolickým dňom, ale aj taktickým, keďže „17.november“ znemožňoval akúkoľvek represiu bezpečnostných zložiek voči demonštrantom, čo by viedlo k prirovnaniu vtedajšej moci k udalostiam z r.1939. Po fáme so „zabitým“ študentom Martinom Šmídom, neskôr agentom ŠTB (vlastným menom Ludvík Zifčák), sa odpor zvýšil a viedol až k tomu, že komunisti sami odhlasovali zrušenie čl.4 Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ zákonom č. 135/1989 Zb., a tým bola de facto umožnená zmena režimu a nástup novej garnitúry.

Aj napriek tomu, že sa viacero záujmových skupín doslova prisalo na študentov, „17.november“ 1989 nie je, a ani nemôže byť diskreditáciou udalosti, alebo lepšie povedané, iniciatívy ako takej. Nie je to však protirečenie? Nie.

Pretože to, čo viedlo študentov už v r.1939, neskôr v r. 1968 a končiac rokom 1989, bol jednotný záujem stojaci mimo akúkoľvek politickú machináciu. Tým záujmom bolo obhájiť študentský status, slobodu vzdelávania a slobodu slova. Vo všeobecnosti povedané: oslobodiť proces poznávania a poznania. Čo je, a má byť nedotknuteľný ideál.

Preto každý, kto píše o „17.tom novembri“ ako víťazstve nejakého politického zriadenia a interpretuje ho ako koniec jednej ideológie, a nahradenie druhej, podľa Francisa Fukuyamu tej konečnej, a tou je liberálna demokracia, dopúšťa sa hrubej dezinterpretácie novembrových ideálov a zneužíva ich na propagandu. Pretože tieto ideály nie sú ani o súčasnom politickom zriadení, alebo geopolitickom situovaní, ale stoja ďaleko nad horizontom akýchkoľvek ideologických záujmov.

Uvedomujem si, že sa ako súčasný študent ani zďaleka nemôžem porovnávať s tými v 1989, asi tak isto, ako sa tí v r. 1968 nemohli porovnávať s tými z r. 1939, keďže sa jednalo o podobné, ale vzhľadom na dôsledky, neporovnateľné situácie. No to neznamená, že dnes nie je opäť ohrozený status študentov, a to najmä tým, že prirodzenú zvedavosť a lásku k vzdelaniu, muselo nahradiť kalkulovanie.

Je to výsledok toho, že každý študent sa posudzuje z hľadiska uplatniteľnosti na trhu práce a zabúda sa na to, že trh sa rodil pre potreby ľudí, nie ľudia pre trh.

Autentické poznanie, a vedecký prínos tak ustupuje len krátkodobej užitočnosti. Najlepšie je byť inovátorom v automobilovom priemysle, alebo v nejakej IT firme (tým nespochybňujem význam týchto odborov), resp. v niečom, čoho výsledky sa daju okamžite speňažiť a vyčísliť. A to, čo sa nedá, bude postupne vytláčané a marginalizované ako nepotrebné a neužitočné.

Navyše na školách chýbajú peniaze. Učiteľské platy, aj keď mierne rastú, sú ešte stále na smiech. Takisto autorita učiteľov utrpela. Nemyslím tým autoritu vydobytú „pravítkom alebo trstinou“, ale prirodzenú autoritu odvolávajúcu sa nie na Boha, ale na vedomosti.

A tak mnoho študentov, aj pod vplyvom svojich idolov, ktoré vyprodukoval nový systém, absolvuje „vysokú školu života“, a tak to aj koniec koncov vyzerá. V prvom rade to schytáva jazyk.

Keď sa Ortega y Gasset zamýšľal nad úpadkom Ríma, všimol si jeden dôležitý jav, ktorým bola práve zmena v reči. Klasickú latinčinu nahradila vulgárna latinčina – plebejské slovo, ktorého gramatika bola len jachtavá a opisná. Bola to reč detinská, bľabotavá, práve taká akú dnes nájdeme v každej komerčnej televízií alebo na internete. Upadá tak úroveň dialógu a zároveň aj demokracie, ktorá sa z neho zrodila.

To by sa nestalo, keby školstvo malo ako také postavenie v spoločnosti, ale keďže je znova a znova podkopávané a začína slúžiť viac systému, ako samotnému procesu edukácie, upadá jeho podstata. A čo je najhoršie, je nahrádzané médiami a rôznými kreatúrami z internetu.

A preto opäť, alebo ešte stále, žijeme vo svete, kde viac peňazí ako do školstva, ide do zbrojného priemyslu a hneď za tým do reklamného. „Mozgy“, ktoré by mohli mať prínos z dlhodobého hľadiska, ho majú len z krátkodobého, ktorý sa dá, ako som už povedal, okamžite vyčísliť.

To je však len ukážkou toho, že spoločnosť, aj keď technicky vyspelá, ostáva mentálne zaostalá, a to je najväčšou hrozbou pre ňu samotnú.

Máme však slobodu a máme si ju vážiť, lebo je krehká a neviem čo...Ťažko povedať, čo je to sloboda. Akú slobodu? Sme slobodní univerzálne, alebo vzhľadom k niečomu?

Veď každý režim, už ako upozorňovala Hannah Arendtová, ašpiroval na slobodu a tým sa snažil legitimizovať, no bolo len otázkou času, kým si ľudia uvedomili, že to slovo bolo zneužité a oni boli podvedení.

Je to tým, že moc a mocenské prostriedky tak ako všetko iné, podliehajú evolúcii. Násilie sa tak môže zmeniť na tzv. mäkkú moc, ktorá pužitím psychologických nástrojov zasahuje do mysle každého jednotlivca.

Vytriezvenie prichádza až s odstupom času, no nie je to pravidlo. 

Kde sa stala chyba?

Tá je v samotných ľuďoch, najmä v tých, ktorí si akýkoľvek režim, v ktorom žijú, začnú stotožňovať so slobodou a podliehajú intelektuálnemu marazmu. Sloboda je však ideál, abstraktná realita, ktorá by mala ostať nedosiahnuteľná, a ľudia sa k nej mali len neustále približovať a myslieť na ňu.

Preto sa nebojím o slobodu, ale skôr o ľudí, ktorí si myslia, že v nej žijú a strácajú akýkoľvek nadhľad v danom režime. Nie, vôbec sa nebojím, ani o súčasný model demokracie, a tak ako každý iný, časom podľahne rozkladu, aby umožnil zrod nového a lepšieho. Alebo aj horšieho...

Preto si myslím, že je opäť na študentoch aby začali kriticky reflektovať súčasné problémy a pokúsili sa o revolúciu v myslení a začali hľadať lepšie formy spoločenského usporiadania, kým sa ešte dá.

A pokiaľ ich nemajú, bude ich treba vymyslieť, ak chceme obhájiť náš status. Možno by bolo vhodné nadviazať na „socializmus s ľudskou tvárou“, po ktorom túžili študenti a ľudia v 68.roku, a neskôr aj tesne pred 89.tým.

Dnes bude možno aktuálne to obrátiť a začať premýšľať o "kapitalizme s ľudskou tvárou", ak sme ešte nezabudli, ako ľudská tvár vyzerá.

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šéf Panta Rhei: Situácia je vážna, 50 našich zamestnancov pomáha v Lidli

Pomoc pre firmy do 200-tisíc eur mesačne nebude stačiť, hovorí Miloš Božek.


Už ste čítali?