Ide mi iba o moc

Autor: Patrik Májovský | 29.12.2017 o 15:38 | (upravené 29.12.2017 o 16:52) Karma článku: 4,17 | Prečítané:  370x

Kritika moci sa stáva často krát ústredným aktom v politickom boji. Útočí sa na iných, lebo im vraj „ide iba o moc“. Položme si však otázku: Je moc niečo negatívne? Môže byť „moc“ terčom kritiky? 

Dá sa moc poprípade odstrániť? A vieme vôbec, čo máme rozumieť pod pojmom moc?

Skôr ako začneme premýšľať o moci, nalejme si čistého vína a položme si ďalšiu otázku: Komu dnes nejde o moc? Odpoveď je prostá: O moc ide, a malo by ísť každému. Od krčmového povaľača, upratovačky, robotníka, cez študentov, manažérov až špičkových politikov, ktorých intuitívne stotožňujeme s mocou, takmer všetci. Je to však správny prístup?

Dá sa moc vlastniť? Čo to je? Ako ju identifikovať? Podľa nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho je „tento svet vôľou k moci – a potom už nič.“ Nietzsche totiž považuje moc za základný životný pud. Akúsi silu, ktorá má schopnosť veciam udávať formu a zároveň si ich privlastňovať. Moc je teda to, cez čo sa človek snaží uchopovať realitu a zachovať svoj život. Moc je zároveň poznaním, a zároveň je nástrojom poznania. To znamená len to, že ak „pribúda poznanie, rastie aj moc“, a tým aj naša šanca prežiť.

Inak povedané: „miera vôle poznávať závisí od miery rastu vôle druhu k moci: druh uchopuje toľko reality, aby sa stal jej pánom, aby mu slúžila.“ K tomu nám podľa Nietzscheho slúži vedomie. To však siaha iba potiaľ, pokiaľ je užitočné. To isté platí aj o rozume a tým pádom aj o našich aktuálnych kognitívnych schopnostiach a vede ako takej.

Moc je teda sila tvoriť, resp. pretvárať a tak robiť svet okolo nás čitateľným, pochopiteľným, mať ho pod kontrolou, poprípade ho prispôsobovať našim cieľom. V politicko-sociálnej terminológii sa kontrola stáva takmer synonymom moci, čo dobre vystihli vo svojich dielach spisovatelia ako George Orwell (najmä román 1984) alebo menej známy, ale o to viac aktuálnejší Aldous Huxley (román Prekrásny nový svet).

Nietzscheho dielo inšpirovalo aj ďalší rad mysliteľov v 20.storočí, medzi najvýznamnejších patril francúzsky postštrukturalista Michel Foucault, pre ktorého bol fenomén moci a mocenské vzťahy ústredným motívom jeho celoživotných úvah, aj keď to občas sám popieral.

Foucault definuje moc viacerými spôsobmi – asi najvýstižnejšia je definícia, že sa jedná o spôsob konania, ktorým pôsobíme na konanie iných, resp. štruktúrujeme ich pole možnej pôsobnosti cez spleť rôznych vzťahov, či mikromocí (škola, podnik, rodina), a od tohto aktu, sa následne odvíja aj povaha moci.

To znamená – ak chceme formovať demokraciu, musia fungovať demokratické vzťahy aj v rodine. Ak chceme despotické zriadenie, musia v rodine pôsobiť aj despotické vzťahy. A ak chceme deštruovať akúkoľvek formu spoločnosti, začneme deštruovať rodinu, alebo ju začneme pretvárať na svoj obraz „ideálnej spoločnosti“. Moc tak podľa Foucaulta preniká do najintímnejších sfér života.

V tomto zmysle môžeme teda hovoriť o moci ekonomickej, politickej, spoločenskej, mediálnej, inštitucionálnej, náboženskej atď., ktorá tvorí zložitú sieť vzájomne sa prekrývajúcich mocenských vzťahov. V praxi to funguje tak, že napr. ekonomický princíp moci pôsobí cez ekonomickú manipuláciu, čím určuje formu správania sa jednotlivcov aj na iných úrovniach. Zjednodušene povedané, buď budeš zarábať, alebo umrieš. Buď pristúpiš na našu hru, alebo ťa ekonomicky zničíme (napr. pomocou sankcií, embarga atď.).

Moc však neurčuje len správanie ovládaných, ale aj vládnucich, ako na to upozorňuje slovenský filozof Ivan Buraj. Deje sa to tak, že všetci aktéri vstupujú do tej istej strategickej situácie, v ktorej každý od každého odvíja svoje postavenie.

Moc možno chápať v prvom rade ako asymetrický vzťah. Skupina ľudí vládne nad inými ľuďmi, jeden človek vládne nad druhým v podobnom zmysle, ako vládne duša nad telom, v náboženskom ponímaní. V materialistickom je to naopak a duša, alebo vedomie sa podriaďuje hmote. Hmota je vládnuca. V osvietenskom ponímaní zas vystupuje rozum ako nadradená entita nad emóciami. To sú dve krajné a antagonistické pozície. Svet však funguje omnoho komplexnejšie. Našťastie.

Moc môže byť zároveň aj tým, čo potenciu privádza k aktu. U Aristotela a v jeho ontológii (náuka o bytí) tento vzťah reprezentuje aktívna potencia, t.j. možnosť uviesť niečo do pohybu. To niečo by malo obsahovať pasívnu potenciu (schopnosť prijímať).

Moc sa tak stáva synonymom možnosti a možnosť je synonymom slobody. Preto v bežnej reči hovoríme o tom, že chceme mať „moc nad svojim životom“, „moc, ale aj môcť niečo zmeniť“. Takáto túžba, hlavne ak je nenaplnená, môže prerásť až do myšlienkového experimentu – akým je napr. Boh, ktorému pripíšeme vlastnosť „všemocný“, a tým pádom v zhode s Nietzschem, musí byť takýto Boh aj „vševedúci“.[1]

Čo sa však deje v momente, ak nás niekto pripraví o moc? Ak nám ju odcudzí? V prípade proletariátu, ako už argumentoval Karol Marx, to bude viesť ku komunistickej revolúcií. V prípade podnikateľov, to môže viesť k prepúšťaniu, v prípade politikov, k použitiu násilia (ak majú moc nad armádou), a v prípade bežných ľudí, to povedie k frustrácií, apatii a strate zmyslu, ktorý bude musieť suplovať náboženstvo a získa tým opäť svoju moc a dominantné postavenie.

Môžeme teda moc kritizovať? Nie. To by sme potom museli kritizovať aj samotný život, alebo popierať realitu. Teda, ak prijímame predpoklad, že moc slúži len životu a nie jeho negácii, ktorou je smrť. V tom prípade, by bola moc skutočne negatívna. 

Z toho vyplýva, že terčom kritiky môžu byť len jej podoby, formy, prostriedky, ako aj jej nositelia, nie však moc samotná. Kto je však nositeľom moci, ak vieme, že existujú jej rozmanité podoby, je už nanajvýš otázne. Na rozdiel od čias absolutizmu, či vulgárnej diktatúry, vyžaduje jej identifikácia v súčasnosti ďaleko väčšie intelektuálne úsilie.

Môžeme teda lokálne vlády jednoznačne viniť za príčiny, ktoré vyplývajú z globálnej sféry? Z opačnej strany – Môžeme jednoznačne viniť globalizáciu za problémy, ktoré máme moc zmeniť na lokálnej úrovni? Asi nie.

Čo napríklad s politickou mocou? Možno ju definitívne odstrániť? Poľský filozof Leszek Kołakowski tvrdí, že ju nemožno „zlikvidovať, ale vždy ju môžeme nahradiť buď horšou alebo naopak.“ Ak by sme však „odstránili inštitúcie politickej moci, výsledkom by nebolo všeobecné bratstvo, ale všeobecné jatky“.

Pochádza teda moc od Boha, alebo od ľudu? Kołakowski pesimisticky dodáva, že „vláda ľudu“ nebude v doslovnom zmysle nikdy existovať, keďže je to technicky nemožné. Slovné spojenie „vláda ľudu“, ktoré tak často zaznieva, je podľa viacerých autorov, len populistickou floskulou za účelom získania moci nad ľudom, ktorý tomu uverí.

A už spomenuté technické nedostatky „vlády ľudu“, sa potom riešia cez reprezentatívnu formu politického zriadenia, akou je napr. zastupiteľská demokracia. Uplatňovanie tej priamej, alebo inej formy, sa vníma ako hrozba. Ale pre koho?

Otázkou na záver ostáva: „Kto je Boh?“

 

[1] Tým, že Boh je len odrazom našich prianí sa zaoberal nemecký filozof Ludwig Feuerbach, ktorého Nietzsche počas štúdia čítal. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Procházka: Prečo vláda vznikla tak rýchlo? Smer rozdával karty

Špeciálne vydanie podcastu. Peter Tkačenko sa rozprával s Radoslavom Procházkom.


Už ste čítali?