Ezop a "jeho" nadčasové bájky

Autor: Patrik Májovský | 8.1.2018 o 22:30 | (upravené 9.1.2018 o 11:31) Karma článku: 5,53 | Prečítané:  1634x

Ezopove bájky patria nepochybne k prvým knihám, ktoré som v ranom detstve prečítal až do konca. Možno to bolo aj tým, že to, čo nazývame hlavnou myšlienkou, sa vždy na záver skoncentrovalo v jednoduchom ponaučení.

Nehanbím sa to priznať, ale dodnes sa k ním vraciam a snažím sa ich interpretovať. Bájky sú totiž ten typ nadčasovej literatúry, ktorá nevznikla len tak na zelenej lúke, ale vznikla ako rokmi osvedčená a navrstvená ľudská skúsenosť. Skúsenosť zakorenená v kolektívnom vedomí a predávaná z generácie na generáciu. Sú to jednoduché postrehy a pravdy. Áno aj  pravda môže byť jednoduchá a nemusí byť zaobalená do zbytočného intelektuálneho balastu.

Môže to byť aj prostá pravda abstrahujúca od konkrétnych ľudí, presných dátumov a udalostí. Ľudská pravda personifikovaná do ríše zvierat. Môže to byť aj akýsi pokus o hľadanie univerzálnych princípov fungovania ľudskej spoločnosti. Veď aj Sókratés a Platón ho spomínali, čo dosvedčuje Ezopov význam pre vtedajšiu intelektuálnu smotánku.

Koniec koncov, nie vždy je v jednoduchosti krása, ale zvyčajne je v nej aspoň popularita. Veď dnes sa jednoduchosťou inšpirujú rôzne marketingové agentúry, ale aj politici a má to efekt. Otázne je, či sa v takej jednoduchosti skrýva aj štipka múdrosti a nie len ľsti, na ktorú si treba dať pozor. Vráťme sa preto naspäť k Ezopovi.

Ak by Ezop (gr. Aisópos) nebol len potulným rozprávačom a svoje diela by už vtedy zapísal, mohli by sme dnes hovoriť v súvislosti s jeho menom nielen ako o „zakladateľovi“ tohto žánru, ale aj o jednom z „prvých“ autorov „bestselleru“. Vtedy však na Peloponézskom polostrove prevládala orálna tradícia. Tá bola v 6.storočí pred n.l. dominantou, ktorá mala za následok, že po krajine sa túlali početní rozprávači, tzv. aiodos, ku ktorým patril napríklad aj Homér, disponujúci neuveriteľnou pamäťovou schopnosťou. Ľudia, ktorí ich počúvali, či už pri ohni alebo pri rôznych spoločenských udalostiach, im boli ochotní platiť za každý nový príbeh. Ako už vieme, o peniaze tu nešlo.  

Ezopove bájky sa ústne tradovali až do 4.storočia pred n.l. dokým ich nezozbieral Démétrias Falérsky. Ten sa za vlády Ptolemaia I. Sótera spolupodieľal na zakladaní slávnej Alexandrijskej knižnice. Tá bola miestom, ktoré uchovávalo takmer celé dovtedajšie ľudské poznatky a množstvo umeleckých diel, až do jej tragického vyhorenia počas náboženských vojen roku 389 n.l., keď ju zničilo vojsko Theodosia I.

Neskôr sa Ezopove bájky šírili prostredníctvom latinského veršovaného spracovania rímskeho básnika Phaedra, ktoré vzniklo v 1.storočí n.l., a tak sa bájky pomaly ale isto zakorenili v západnej kultúre. Latinské prepisy sa potom šírili až do čias renesancie. Dokonca portugalskí misionári ich v r. 1593 pod názvom Esopa no Fabulus preložili do japončiny. A čo je ešte zaujímavejšie, tak aj napriek úplnej izolácií feudálneho Japonska, ktoré sa vtedy snažilo zbaviť cudzieho kultúrneho vplyvu a popravilo viacerých kresťanských misionárov, iných zas vyhnalo a pod hrozbou smrti zakazovalo šíreniu cudzích kníh, sa zbierka Ezopových bájok stala jedinou knihou zo Západu, ktorá sa aj naďalej legálne vydávala.

Zohráva v tom úlohu prostý fakt. Bájky nie sú akýmsi Ezopovým „originálnym výtvorom“, alebo výtvorom tej či onej kultúry, ale nachádzajú sa v menších obmenách takmer v každej kultúre. Paralely možno nájsť v indickom písomníctve, talmude, ale aj v klinových doskách zo starovekého Summeru. Tu sa však otvára dosť závažná otázka: Nakoľko sa jedná o autentické dielo samotného Ezopa? Spočíva Ezopova nadčasovosť len v tom, že vedel dobre prerozprávať, čo sám počul? A môžeme dnes spoľahlivo doložiť jeho existenciu? Otvára sa viacero zložitých otázok, na ktoré ani dnes nie je jednoznačná odpoveď.

A záleží vôbec na tom?  Nie sme nakoniec len všetci prerozprávačmi toho, čo už bolo povedané, len s menšími obmenami, ako poznamenáva napríklad oxfordský filozof Luciano Floridi?  

Znižuje to nejako výpovednú hodnotu bájok? Možno v klasicizme, ktorý bájkami otvorene pohŕdal a považoval ich za nízky žáner, áno. Ale aj toto obdobie je už dejinný prežitok a my si k nim môžeme kedykoľvek a bez výčitiek nájsť cestu. Ich posolstvo je jasné, stručné a stále aktuálne.

Napríklad taká Bájka o hvezdárovi je mementom pre všetkých mysliteľov, utopistov, ale aj bežných snílkov, medzi ktorých sa radím aj ja. V tejto bájke sa prechádza hvezdár a pozerá na hviezdy, miesto toho, aby sa pozeral pod nohy. A tak padne do hlbokej studne, z ktorej sa sám nevie vyslobodiť. Ponaučenie: „Neoplatí sa upriamiť myseľ iba na vysoké ciele a nevšímať si, čo sa robí okolo nás.“

Bájka o koňovi a jazdcovi rozpráva o zámožnom mužovi, ktorý si zmyslel, že len tak bez skúseností vyskočí na koňa a zajazdí si. Ten sa však splašil a dal sa do behu aj s mužom. Ponaučenie: „Nepúšťaj sa do vecí, ktorým nerozumieš.“

Bájka O líške a vrane nás zas vystríha pred falošným lichotením, z bájky O chlapcovi a vlkovi vyplýva ponaučenie, že „nezaujatý človek vždy usiluje posúdiť spornú vec zo všetkých hľadísk“. Bájka O veštcovi, ktorému vykradnú dom, nám zas dáva radu: „Najprv si zameť pred vlastným prahom.“ Bájka O človeku a jeho synoch, takmer identická so slovanskou povesťou o Svätoplukových prútoch, nám pripomína, že „v jednote je sila“.

V príbehu O žabe mastičkárke sme vystríhaní pred šarlatánmi, ktorým miesto nášho zdravia záleží na peniazoch. V bájke Prasa a ovce znie ponaučenie: „Nemali by sme robiť závery, kým nepoznáme celú pravdu“. V bájke O vlkovi v ovčom rúchu zistíme, že „nie vždy sa prefíkanosť vypláca“, a v mojej najobľúbenejšej bájke O vtákoch, zvieratách a netopierovi, ktorý sa počas vojny medzi vtákmi a zvieratami, vždy priklonil na víťaznú stranu, sa dozvedáme o prevliekaní kabátov a zrade. Ponaučenie má však ďaleko ušľachtilejší a morálny rozmer. Odporúča nám, že by sme mali „ostať verní svojim priateľom a stáť pri nich za každých okolností“.

Možno teda označiť bájky, ktoré preslávili Ezopa, za nadčasové? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: V akom stave sú slovenské autobusy, ak ich nepustia do Rakúska

Aká je kvalita autobusov na cestách.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Majstra populizmu nemá kto nahradiť

Skutočný talent vie škodiť aj z opozície.


Už ste čítali?