Absurdnosti a staré známe fenomény pred voľbami

Autor: Ismael P. Májovský | 12.2.2020 o 20:24 | (upravené 12.2.2020 o 20:53) Karma článku: 3,51 | Prečítané:  499x

Javy, ktoré teraz opíšem by sa dali zhrnúť jediným porekadlom: Topiaci sa aj slamky chytá. Kto sa však topí a kto sa utápa? A koho, respektíve „čoho“ sa títo potápači-diletanti neustále chytajú?

Pokladám za vrchol absurdnosti, ak niekto celé mesiace vie kedy sa končí rokovacie obdobie (posledná schôdza NR SR) a začína predvolebná kampaň, no napriek tomu celé tieto mesiace nepredloží a nekomunikuje vo vzťahu k širšej verejnosti návrhy, ktoré teraz pokladá za tak urgentné, že sa ich pokúša pretláčať v skrátenom legislatívnom konaní počas mimoriadnej schôdze, ktorá by mala slúžiť absolútne iným účelom. Absurdné.

Navyše celý humbuk ohľadom 13.dôchodku, zdvojnásobenia prídavkov a Istanbulského dohovoru vnímam ako nešťastný politický krok. Dôvod je prostý (s výnimkou Istanbulského dohovoru): Kým premiér hovorí o finančných rezervách, tak ministerstvo financií ich podľa svojho vyhlásenia ešte len bude musieť hľadať. Druhý dôvod je, že aj najinsitnejší politológ si z tohto kroku odvodí podozrenie, že ide zas len o „robenie politiky“ a „marketingu“ (obľúbený pejoratívny výraz Andreja Danka), ktorej horizont je asi tak vzdialený ako hráč petangu a jeho gule. A je teraz jedno „ktoré“. Čo však nie je jedno, je to, že takéto kroky by mali prekračovať akýkoľvek horizont „ihriska“ a ich stimul by mal pochádzať z iných sfér. A nie zo sféry akou sú v tomto prípade prieskumy verejnej mienky a z nej vyplývajúce tiché dohody a dohady. Kam sa tým celým mieri a na koho, či s "kým" a proti "komu" sa teraz bude hrať, pretože proklamovanú vládnu koalíciu už opustil Most-Híd, je ako dostať petangovou guľou na oko. Toľko k jednej strane.

K druhej strane poviem asi len toľko: pokiaľ chce aj naďalej proklamovať svoju súdržnosť, tak by podľa toho mala koordinovať a premýšľať aj svoje kroky, ktoré sa javia ako chaotické podmienené reflexy. To v skratke znamená, že nebudem justíciu zahlcovať tými istým podnetmi na možné „trestné stíhanie“, pričom ten voči komu ho namierim je v našom obvinení zastúpený len v podobe „metonymie“ (to možno vypovedá o literárnom talente, ale nie o proklamovanej/propagovanej odbornosti). Žiaľ, aj tento počin má teraz spoločného menovateľa, ktorým je v prvom rade diletanstvo, v druhom rade infantilná sebaprezentácia, a v poslednom rade tzv. „politika strachu“.

Pred čím mám ako volič strach nie sú teda ani tak konkrétne „návrhy“ ani ich "adekvátna kritika" ako Kantovská „vec osebe“, ale to ako k nám prichádzajú v podobe fenoménov, ktoré sa teraz míňajú povahe veci, pretože tá je teraz prekrytá oponou. Dokonca si v súvislosti s nadhodenou témou dovolím tvrdiť, že žiaden z týchto zjavov ako replikátorov obdobných „fenoménov“ sa nikdy nechytil Platónovho Štátu, či Kantovej Kritiky čistého rozumu, pretože ich pochopenie neprichádza spontánne, ani za pár dní ako voľby do NR SR. 

Ale to už čiastočne smeruje k inej úvahe. Totiž - k úvahe nakoľko „štát“ a jeho reprezentanti sú súčasťou toho, čo nazývame „západná tradícia“, alebo širšie (aby sme neukrivdili "Východu") civilizácia, ktorá popri genofonde obsahuje aj svoj kulturfond. Pričom oba "fondy" sa pokúšame buď popierať, alebo ohýbať. Otázky na záver teda znejú: Ale dokedy? Prečo? A kedy konečne prelomíme horizont prítomného okamihu a dostaví sa skutočná stratégia, ktorá nesleduje len vlastné prežitie?  

Volič rozhodne. Ale ako? V prospech koho? A v prospech čoho? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Pilotné testovanie prekonalo očakávania, hovorí Matovič

Denný počet nových nakazených prekonal hranicu tritisíc.

Arcu žaluje už vyše 1200 veriteľov, vymáhajú milióny eur

Na súde sa množia žaloby a skupina stále nezverejnila účtovné výkazy.


Už ste čítali?